mihuľa Vladykova

Morfológia

Od ostatných európskych sladkovod­ných druhov rodu Eudontomyzon sa odlišuje neparazitickým spôsobom života a počtom myomér, ktoré sú v počte od 61 do 67. Larvy - minohy (ammocoetes) sú hnedo sfarbené, nie sú mramorované. Dospelé jedince a larvy majú chrbtový a kaudálny lem bledo zafarbený až sklovitý a chvostovú časť ukončenú v tvare klinu. Dospelé jedince sú na chrbte tmavohnedé, boky majú svetlohnedavé a brušná strana sa strieborne leskne, sú menšie ako larvy, ktoré dorastajú do celkovej dĺžky asi 200 mm. Maximálna zaznamenaná dĺžka tela bola 212 mm. Ozubenie na hornočeľustnej a dolnočeľustnej doštičke je pravdepodobne viac-menej v rozsahu, ktoré sa uvádza pre neparazitickú mihuľu ukrajinskú (Eudontomyzon mariae), za ktorú sa v minulosti na Slovensku mihuľa Vladykova považovala.

Ekológia

Obýva horské a podhorské úseky dobre prekysličených potokov a riek s čistou vodou. Larvy sú zahrabané v detrite s vysokým obsahom piesku a ílu. Zahrabané larvy neparazitujú, ale požierajú rôzne or­ganizmy nachádzajúce sa v substráte vrátane rozsievok a detritu. Po metamorfóze, ktorá prebieha v 3,5 - 4,5 roku v júli až septembri, dospelé jedince už potravu ne­prijímajú. Neresí sa od marca do mája, keď teplota vody dosiahne 7 - 10 °C, vo vyšších nadmorských výškach neskôr. Neres prebieha hromadne nad plytkými jam­kami, ktoré vyhlbujú samce do substrátu na miestach s miernym prúdom. Neresový substrát sú drobné ka­mienky a piesok, ale aj ílovité naplaveniny. Počas roz­množovania mihule strácajú zvyčajnú svetloplachosť a neresia sa aj za slnečných dní. Po nerese dospelé jedince hynú, tak ako všetky ostatné druhy mihúľ.

Celkové rozšírenie

Povodie horného a stredného Dunaja (rieky Sáva, Orava), na sever a západ od rieky Drávy. Nenachádza sa v povodí Tisy. V dolnom úseku povodia Dunaja len lokálne v rieke Timis a Olt.

Rozšírenie na Slovensku

Dunaj a jeho priame prí­toky (okrem Tisy) a v riekach východného Slovenska. Nachádza sa na dvoch územiach európskeho výz­namu. Bez použitia elektrického agregátu je možné zaznamenať tento druh len náhodne, počas neresu alebo pri pitve rýb.

Faktory ohrozenia

V minulosti sa mihule použí­vali ako návnada pri športovom rybolove. Dospelé jedince pred neresom sa často stávajú korisťou väč­ších jalcov hlavatých (Leuciscus cephalus) a ostatných dravých druhov rýb. Regulácie tokov, najmä napriamovanie toku likviduje meandre riek a tiež typické biotopy mihúľ.

Zaujímavosti

V zozname druhov európskeho vý­znamu, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia podľa prílohy č. 4 vyhlášky MŽP SR č. 24/2003 Z. z., je okrem iných mihúľ uvedená: mihuľa ukrajinská (Vladykova) - Eudontomyzon mariae (vladykovi). Podľa najnovších poznatkov je považovaná za „dobrý druh" mihuľa ukrajinská (Eudontomyzon mariae), ale aj mihuľa Vladykova (Eudontomyzon vladykovi). Preto vo vyhláške by mali byť obidva druhy.